Najdramatickejšie závery sezóny

Najdramatickejšie závery sezóny

01.03.2016 | autor: Peter Židuliak | Diskuse (0)

Sezóna sa pomaly ale isto blíži do svojej záverečnej fázy a všetko nasvedčuje tomu, že o titule rozhodne až samotný záver.

To, že anglická Premier League ponúka fanúšikom po celom svete nezabudnuteľné momenty nemôže snáď nikto spochybniť. Šancu získať majstrovský titul má stále niekoľko mužstiev a všetko nasvedčuje tomu, že rozuzlenie v závode o triumf by mohol priniesť už tradične samotný koniec sezóny.

Pozrime sa však na tie najtesnejšie a najdramatickejšie finiše, aké nám doposiaľ anglický futbal priniesol. Zopakuje sa niektorý z podobných scenárov?

1923-24

Ako sa neskôr ukázalo, boj o titul bol v réžií Cardiffu City a Huddersfield Townu. Tým najtesnejším možným rozdielom však zvíťazil Huddersfield. Mnohí považujú práve túto sezónu za jednu z najtesnejších.

Oba kluby získali rovnaký počet bodov (57), Cardiff dokonca vstrelil viac gólov, i rozdiel gólov bol rovnaký. Bohužiaľ pre klub z Walesu, nestačilo to. Kľúčový bol podľa vtedajších pravidiel gólový priemer. Kým ten pre Huddersfield bol 1.818, Cardiff mal priemer  1.794, teda o 0.024 horší.

Huddersfield získal titul naozaj nezvyčajným spôsobom. Jeho tím mal dokonca len 5 strelcov, ktorí si góly rozdelili, nikto iný totiž v jeho drese neskóroval. Sezóna so sebou priniesla aj jednu tragédiu. Obranca Aston Villy, Tommy Ball bol v novembri 1923 zastrelený svojim vlastným susedom. Ide tak doposiaľ o jediného hráča anglického profesionálneho futbalu, ktorý bol zavraždený.

 



1949-50

Sezóna, ktorá sa niesla vo veľmi vyrovnanom duchu. Veľmi dobre začali hráči Manchestru United, ktorý sa vrátil po 8 rokoch na rekonštruovaný Old Trafford, predtým zničený nemeckou Luftwaffe. Po piatich kolách mali na svojom konte iba jedinú stratu, keď remizovali s WBA. Strelecky sa navyše dobre uchytili hneď niekoľkí hráči, napríklad Stan Pearson, Jack Rowley či Charlie Mitten.

V období septembra však výkony United výrazne opadli. I keď si formu dokázali zlepšiť, prišla ďalšia kríza, dokonca v najnevhodnejšom období. Z posledných 10 zápasov vyhrali iba v jednom jedinom, a to v úplne poslednom. Šance na titul boli v prvej sezóne na „staronovom“ štadióne preč a na prvú priečku stratili Red Devils 3 body, čo znamenalo finiš na 4. mieste.

O samotné víťazstvo si to rozdali napokon tri tímy; Portsmouth, Wolverhampton Wanderes a Sunderland. Wolves vstúpili do súťaže najlepšie ako mohli, keď po 12 zápasoch boli stále neporazení s bilanciou 9 výhier a 3 remíz. Podobne ako v prípade Manchestru United, ani oni si nedokázali formu udržať, čo dokázal využiť Portsmouth.

I keď zo začiatku len márne hľadal formu, akou sa v úvode pýšnili United či Wolves, práve Portsmouth zvládol záver súťaže najlepšie. Bolo to však veľmi tesné. Ziskom 53 bodov bol na rovnakej hranici, ako konkurenčný Wolverhampton, v jeho prospech však hovorili všetky ostatné faktory. Počet vstrelených gólov, gólový rozdiel a v konečnom dôsledku aj najdôležitejší, gólový priemer. Tretíkrát sa tak stalo, že víťaza určil práve tento ukazovateľ.

Len tak pre zaujímavosť, zaujímavé to bolo aj v Division Two. O postup bojovali dvaja veľkí rivali zo Sheffieldu, United a Wednesday. Sheffiel Wednesday potreboval výhru nad Tottenhamom v poslednom kole, aby mal istý postup. Zápas skončil nakoniec bezgólovou remízou, no nakoniec to stačilo. V jeho prospech rozhodol gólový priemer, ktorý bol však lepší len o 8 tisícin. Tesnejšie to snáď ani nemohlo byť. Nikdy predtým a ani nikdy potom sa vývoj sezóny natoľko nepriblížil vynútenému zápasu, ktorý by v prípade rovnosti gólového priemeru rozhodoval.

 



1952-53

Rozdiel medzi víťazom a v poradí druhým tímom nebol nikdy tak malý, ako v ročníku 1952-53. Titul putoval nakoniec do severného Londýna – zvíťazil Arsenal. Bolo to však veľmi tesné. Druhý Preston mal totiž rovnaký počet bodov, presnejšie 54.

Gunners nezačali práve najlepšie. Po dvoch výhrach v úvodných dvoch zápasoch zvládli dotiahnuť do víťazného konca len dva z ďalších 8 zápasov. Až vysoký skalp Liverpoolu, 5-1 dostal Arsenal znovu do formy a fanúšikovia sa už o nedostatok gólov obávať celý zvyšok sezóny nemuseli. Na Vianoce zdolali hráči Arsenalu Bolton v gólovo bohatom zápase (6-4) a neskôr pridali ďalšie pamätné výhry; 5-3 nad Wolves, 4-0 nad Spurs a 6-2 nad Derby County.

Konkurent Preston však začal sezónu ešte horšie a len 4 víťazstvá v 15 kolách nechali takmer všetkých fanúšikov klubu na pochybách. Preston však mal vo svojom kádri niekoľko hráčov, ktorí sú dnes považovaný za neohroziteľné klubové legendy. Medzi nimi boli napríklad Charlie Wayman, Tommy Docherty a v neposlednom rade potom Tom Finney, nenapdoobiteľný srdciar a najlepší hráč, aký kedy dres Prestonu obliekal.

Práve situácia okolo Finneyho sa však rázom zamotala, keď predstavitelia klubu obrdžali doslova rozprávkovú ponuku. Za jeho príchod bolo talianske Palermo ochotné zaplatiť 10 000 libier. Ako neskôr vo svojej autobiografií uviedol sám Finney, milionár v čele talianskeho klubu mu ponúkal plat 130 libier mesačne, spolu s bonusmi, ktoré mohli dosiahnuť ďalších 100 libier každý mesiac. Taktiež mu sľúbil možnosť návštevy jeho rodiny, kedykoľvek. V dobe, keď najlepší hráči zarábali 20 libier týždenne to bola neodmietnuteľná ponuka.

Vedenie anglického klubu však napriek tomu odmietlo svoju hviezdu predať. Bol to práve Finney, ktorý mal neskôr veľkú zásluhu na tom, že Preston sa dostal v polovici februára na prvé miesto.Z 12 zápasov boli jeho hráči na víťaznej strane v 10 prípadoch a predbehli tak Arsenal.

Ako rozhodujúci sa ukázal mesiac apríl. Arsenal vyhral v tomto mesiaci 5 zápasov, avšak v jeho závere prišiel zápas najdôležitejší. Gunners narazili na Preston a v prípade výhry si mohol Arsenal vydýchnuť s pocitom šampióna. Stretnutie však zvládli lepšie hráči Prestonu a zvíťazili 2-0. Pred posledným kolom tak bol bodový zisk na konte oboch tímov rovnaký.

Svoj posledný zápas odohral skôr Preston, ktorý porazil posledný tím tabuľky, Derby County tesne 1-0. O dva dni neskôr musel svoj zápas vyhrať aj Arsenal, ktorý vedel, že len domáce víťazstvo nad Burnley môže znamenať titul. Do vedenia sa dostali Clarets, Arsenal však zápas 3 gólmi otočil. V druhom polčase pridalo Burnley ešte jeden gól, ale hráči londýnskeho celku si už dva body zy výhru ubránili.

Keďže rozhodujúcim štatistickým ukazvateľom bol stále gólový priemer, majstrom sa stal práve Arsenal. Oproti Prestonu mal priemer lepší o 0.099 gólu. Avšak, aj keby rozhodoval gólový rozdiel, lepšie by obišiel klub z Highbury. Ten vstrelil o 33 gólov viac, ako inkasoval, zatiaľ čo Preston len o 25.

 

 


1964-65

Bola to 85. sezóna v anglickom futbale. Do boja o titul zasiahli tri kluby, konkrétne Leeds Untied, Manchester United a Chelsea. Napriek tomu, že Red Devils prehrali svoj psoledný zápas 1-2 s Aston Villou, o šancu na titul neprišli. I keď Chelsea v poslednom kole šancu na titul už nemala, stále sa rozhodovalo medzi Manchestrom United a Leedsom. Obaja totiž získali 61 bodov, kým tretia Chelsea 56.

O víťazovi musel napokon rozhodnúť gólový priemer, keďže prvé dva menované tímy získali zhodný počet bodov. A faktor, ktorý vtedy v takomto prípade rozhodoval vyznel lepšie pre klub z Manchestru. Stalo sa tak štvrtýkrát, že niektorý z klubov získal titul takýmto spôsobom.

Pre majstra to bol šiesty titul v histórií, prvý od roku 1957. Naopak, v konečnom zúčtovaní sa sezóna ukázala ako smolná pre Leeds. Nielenže tesne prišiel o titul, prehral aj vo finále FA Cupu s Liverpoolom, ktorý tak získal túto trofej prvýkrát. Za zmienku stojí fakt, že tento ročník predstavil prvýkrát program Match of the Day.

 



1971-72

Ročník 1971-72 priniesol možno dodnes najpestrejši boj o titul, čo sa adeptov týka. Pred posledným kolo mali totiž stále až štyri klubi šancu získať trofej pre víťaza. Rozhodovalo sa totiž medzi štvoricou Derby County, Leeds United, Liverpool a Manchester City.

Ale pekne od začiatku. Derby County pod vedením legendárneho Briana Clougha sa dostalo do Premier League po postupe z nižšej ligy v máji 1969 a v prvej sezóne medzi anglickou elitou sa umiestnili na štvrtej priečke. Kvôli finančným ťažkostiam si však Rams nemohli zahrať v UEFA Cupe, čo platilo ešte niekoľko ďalších sezón.

V tom období bolo ašpirantov na titul hneď niekoľko. Ako sa neskôr ukázalo, tými najsilnejšími boli práve Leeds, Liverpool a Manchester City. Do boja o titul naopak prekvapivo nezasiahli Tottenham alebo Chelsea.

Leeds United viedol skúsený Don Revie, jeho tvrdú a agresívnu hru však mnohí kritizovali. Whites viedla najmä trojica Johnny Giles, Billy Bremner a Peter Lorimer. Najsilnejšou stránko Revieho tímu bola nepochybne veľká fyzická zdatnosť a silný útok.

Situácia v Liverpoole bola o niečo iná. Ku koncu sa pomaly blížila éra liverpoolskej legendy, Billa Shanklyho. V klube však rástol jeden z najlepších anglických hráčov, Kevin Keegan. Jeho spolupráca s Johnom Toshackom, najlepším strelcom tímu fungovala bezchybne a dvojica si skvele rozumela. Mnohí očakávali, že práve prínos týchto dvoch hráčov konečne ukončí šesťročné čakanie na trofej, kvôli ktorému sa ocitli The Reds v tieni iných klubov, napríklad Leedsu United alebo Manchestru City.

Sezóna sa však vyvíjala najlepšie pre Manchester City. V marci 1972 boli na čele práve Citizens. Náskok 7 bodov na čele tabuľky a nezastaviteľný útočník Franny Lee sľubovali fanúšikom, že k štyrom trofejam získaným v 3 predchádzajúcich rokoch by mohol klub pridať ďalšiu. Pomôcť v dobre rozohranej sezóna mala posila z QPR, Rodney Marsh, ktorý prišiel do klubu v tom istom mesiaci za rekordných 200 tisíc libier. Stal sa však presný opak, Citizens doslova skolabovali a napriek výhre nad Derby County pred koncom sezóny skončili o bod za nimi, avšak, až na štvrtej priečke.

Sezóna skončila pre Derby County o týždeň skôr a v klube tak čakali na to, ako svoje zápasy zvládnu Leeds a Liverpool. Obaja prenasledovatelia však posledný zápas nezvládli. Clough bol práve vtedy na rodinnej dovolenke na Sicílií a tam sa dozvedel, že získal s Derby County prvý titul klubu v najvyššej súťaži v histórií. Triumf to bol o to slávnejší, že Rams neboli zďaleka tak zabezpečený a nemali také zázemie, ako väčšina ostatných klubov.

Ročník 1971-72 tak priniesol jeden z najnapínavejších bojov o titul, plný zvratov a prekvapení. Čelo tabuľky bolo extrémne vyrovnané. Kým majster z Derby získal 58 bodov, Leeds, Liverpool i Manchester City získali zhodne, len o bod menej. K vyrovnanosti prispel fakt, že pravidlá dovtedy určovali jeden bod za remízu, ale iba dva za výhru.

 



1976-77

Bola to sezóna, ktorou sa pravidlá rozhodovania v prípade rovnosti bodov priblížili tým dnešným. Kým dovtedy rozhodoval o tom, kto v prípade rovnakého počtu získaných bodov skončí na vyššej priečke gólový priemer, po novom mal byť kľúčovým ukazovateľom rozdiel vstrelených a inkasovaných gólov. Ďalšou podstatou zmenou bolo zavedene žltej a červenej kary v anglických súťažiach.

Nové pravidlo o gólovom rozdiele však, ako sa neskôr ukázalo, v prvej sezóne o víťazovi rozhodnúť nemuselo. O prvé miesto bojovali prakticky od začiatku Liverpool a Manchester City a o všetkom rozhodoval až posledný zápas sezóny. Ani jeden zo spomenutých tímov sa totiž nedokázal od svojho rivala v boji o ligový triumf počas celej sezóny výraznejšie odtrhnúť a anglický futbal tak sľuboval svojim fanúšikom ďalší skvelý, napínavý záver.

Teoretické šance na titul si dlho držal aj Ipswich Town, ktorý bol dlho v závese za Liverpoolom a Manchestrom City. Jeho šance však zmaril v posledný aprílový deň práve Liverpool, ktorý ho výhrou 2-1 vo vzájomnom zápase vyradil z boja o ligovú trofej.

O konečnom víťazovi napokon rozhodol Liverpool 14. mája, keď v poslednom kole získal bod za remízu 0-0 s West Hamom. Citizens napokon skončili na druhom mieste so stratou jediného bodu. Zaujímavý bol okrem iného aj boj o záchranu, posledných 10 tímov totiž delilo dokopy len 5 bodov. Udržať sa napokon nepodarilo trojici Sunderland, Stoke City a Tottenham.

 


 

1988-89

Roky, v ktorých všetko športové zatienila tragédia na štadióne v Hillsborough. I tak to však bola veľmi napínavá sezóna. V boji o prvenstvo si to rozdali Arsenal a Liverpool. Arsenalu pomáhal svojimi gólmi najmä Alan Smith, ktorý sa stal s 22 presnými zásahmi najlepším kanonierom súťaže. Liverpool mal naopak vo svojich radoch hráčov ako John Barnes či klubovú ikonu, Iana Rusha.

Približne v strede sezóny sa dostal na čelo Arsenal a prvú priečku si udržal až do 37. kola. Na prvé miesto ligovej tabuľky sa vtedy dostali po skvelej forme 18 zápasov bez prehry The Reds. Do posledného kola išli teda s náskokom 3 bodov hráči Liverpoolu. Los však pripravil fanúšikom v Anglicku ten najlepší možný scenár – finále ligovej sezóny v podobe vzájomného zápasu Arsenalu a Liverpoolu.

Výhodu domáceho prostredia mal Liverpool a hostia museli vyhrať, ak chceli zostať so šancou na titul. Výhra 1-0 by však nestačila, vďaka rozdielu skóre by stále zostal pri rovnosti bodov na čele Liverpool. Gunners museli zvíťaziť minimálne dvojgólovoým rozdielom. Samotní hráči Arsenalu neskôr priznali, že v obrat veril už len málokto.

Zápas sa hral 26. mája 1989 a na zápas prišlo 41 783 divákov. Prvý polčas skončil bez gólov, a na dva presné zásahy ostávalo Arsenalu len 45 minút. Do druhého dejstva však vstúpili Gunners výborne. V 52. minúte otvoril skóre zápasu najlepší strelec sezóny, Alan Smith. Dlho však Arsenal nedokázal brankára Grobbelaara prekonať druhýkrát.

V nadstavenom čase sa udialo všetko podstatné. John Barnes sa pokúsil o záverečný prienik, no o loptu ho pripravila obrana Arsenalu a dostal sa k nej Michael Thomas. Pri svojom výpade síce najprv narazil na obrancu Steva Nicola, no lopta sa k nemu znovu odrazila a on dokázal svojmu obrancovi utiecť.

Mnohí anglickí fanúšikovia dodnes spomínajú na slová Briana Moora, ktorý ten zápas komentoval. „Túto šancu musí využiť... THOMAS!“ zneli jeho pamätné slová. Thomas dokázal po prieniku prekonať Grobbelaara a zariadil tak titul pre Arsenal gólom z nadstaveného času. I keď bol za stavu 2-0 gólový rozdiel rovnaký, Arsenal sa dostal späť do čela vďaka väčšiemu počtu vstrelených gólov (73).

 



1994-95

Sezóna 1994-95 priniesla pre mnohých prekvapivé záverečné konštatovanie – titul získal pod vedením Kennyho Dalglisha Blackburn Rovers. Nebolo to však vôbec jednoznačné. Len o bod za ním skončil Manchester United. V neskorých fázach sa rozhodovalo síce už len medzi 2 spomínanými mužstvami, dobre našliapnuté mal však v úvode aj Liverpool či Newcastle.

Magpies ťahal od úvodných kôl v útoku Andrew Cole, ktorý bol v predchádzajúcej sezóne najlepším strelcom súťaže a pokračoval tak v dobrej forme aj v novom ročníku. Práve hráči Newcastlu začali veľmi dobre, neprehrali v 11 zápasoch, kým nenarazili na Manchester United. Red Devils zvíťazili vo vzájomnom zápase 2-0 a neskôr v januári Sir Alex Ferguson podpísal do svojich radov za vtedy rekrodnú čiastku Andyho Colea. Jeho služby vyšli klub z Manchestru na 6 miliónov libier.

Možno práve strata kľúčového hráča bola faktorom, ktorá tak výrazne ovplyvnila sezónu Magpies, ktorí tak z boja o titul pomaly vypadli. Kým Newcastle tak prišiel o svoju hviezdu, v drese United sa anglickému útočníkovi náramne darilo. Začiatkom marca vsietil dokonca 4 presné zásahy pri výhre 9-0 nad Ipswichom.

Naopak, investície Jacka Walkera sa ukázali pre Blackburn ako rozhodujúce. Útočná dvojica Alan Shearer – Chris Sutton sa počas celej sezóny starala o góly svojho tímu. Práve prvý menovaný hráč sa stal s 34 gólmi najlepším strelcom súťaže, kým letná posila z Norwichu, Sutton pridal 15 presných zásahov.

I keď Rovers postúpili do Premier League len dva roky predtým, ambície klubu rázom stúpli. Práve oni odstavili vedúci Newcastle po šnúre 7 víťazstiev, ktorú korunovali decembrvou výhrou nad Southamptonom. Zápas skončil výsledkom 3-2 i napriek fantastickému gólu Matta Le Tissiera, ktorý bol neskôr vyhlásený za gól sezóny.

V ďalších 5 stretnutiach dokázali Rovers pridať štyri ďalšie skalpy, avšak stopku ich sérií dal práve konkurent v boji o titul, Manchester United, ktorý 22. januára zdolal Blackburn na Old Trafford 1-0. O víťazstvo sa postaral jediným gólom zápasu Eric Cantona. Ten však odohral posledný zápas sezóny len o tri dni neskôr, keď dostal deväť zápasov dlhý trest za napadnutie fanúšika Crystal Palace v Selhurst Parku.

Do tohto momentu sa v 21 zápasoch Francúz strelecky presadil 12krát a jeho absenciu bolo v radoch Sira Alexa Fergusona cítiť. United prehrali s Evertonom, Liverpoolom a len nepresvedčivo remizovali s Tottenhamom, Leedsom a Chelsea.  Aj napriek trom výhram v rade pred posledným kolom strácali United dva body na vedúci Blackburn.

Dalglish cestoval so svojim tímom na zápas proti svojmu bývalému klubu, Liverpoolu, kým United potrebovali poraziť West Ham United. Vývoj oboch zápasov sa však výrazne zauzlil. Micheal Hughes poslal West Ham v zápase proti United do vedenia, no Brian McClair odpovedal vyrovnávajúcim gólom.

Do kariet aktuálne druhému tímu v tabuľke hral priebeh zápasu na Anfielde. Jamie Redknapp a John Barnes zariadili pri The Reds tri body po tesnej výhre 2-1. United mali zrazu všetko vo vlastných rukách a potreboali vstreliť ešte aspoň jeden gól, aby Dalglishov tím predbehli. Znemožnil im to však vo forme chytajúci Luděk Mikloško, ktorý sa blysol niekoľkými skvelými zákrokmi a neumožnil tak hráčom Manchestru United, aby Blackburn predbehli. Rovers tak mohli oslavovať titul aj napriek prehre 2-1.

Práve Kenny Dalglish získal ocenenie pre manažéra mesiaca. Zároveň sa stal prvým mužom, ktorý ako manažér získal v Anglicku titul s dvomi rôznymi klubmi. Ocenenie hráča mesiaca získal zaslúžene Alan Shearer, ktorý počas prvých dvoch sezón novodobej Premier League nastrieľal 47 gólov v 61 zápasoch. Útočník odohral taktiež všetkých 42 ligových zápasov, v ktorých pridal aj 13 asistencií.

 


 

1998-99

Posledná sezóna pred prelomom tisícročia priniesla meno prvého anglického klubu, ktorý získal treble. Manchester United totiž získal nielen trofej pre víťaza Premier League, ale vyhral aj FA Cup a po obrate v pamätnom finále proti Bayernu Mníchov aj Ligu majstrov. Práve trofej Premier League bola prvým uskutočneným krokom na ceste za treble.

Leto 1998 sa nieslo najmä v znamení zmien a prestupov. Manchester United mal jasné ambície prekonať obhajcu titulu, Arsenal. Pomôcť malo klubu z Old Trafford hneď niekoľko posíl. Red Devils získali postupne Jesper Blomqvist z Parmy, holandský stopér Jaap Stam z PSV a v neposlednom rade útočník Dwight Yorke, ktorého získal Sir Alex Ferguson z Aston Villy.

Posilniť chceli aj predstavitelia Chelsea. Gianluca Vialli, manažér Blues priviedol Marcela Desaillyho potom, čo Francúz výrazne pomohol svojej krajine k víťazstvu na Majstrovstvách sveta niekoľko týždňov predtým. Na tom istom turnaji zahviezdil ďalší mladík, len 18ročný útočník Michael Owen. Ten mal naopak pomôcť Liverpoolu a jeho prínos mal byť ešte väčší, keď sa blysol hetrikom do siete Newcastlu United pri výhre 4-1. Bol to zároveň prvý zápas pre manažéra Ruuda Gullita na lavičke Magpies.

Ambíciami na obsadenie vysokej priečky sa netajil ani Leeds United a s kanonierom Jimmym Floyd Hasselbainkom mali byť vážnymi konkurentmi pre ostatné tímy. Práve útočník Whites sa stal najlepším strelcom sezóny, ako sa však ukázalo, ani jeho 18 gólov a delené prvé miesto v tabuľke strelcov spolu s Yorkeom a Owenom nestačilo na vážnejšie zasiahnutie do boja o titul.

Ich slabá forma  v zimnom období znamenala, že boj o titul zostane v réžií Manchestru United, Arsenalu a Chelsea. Práve Blues nezačali sezónu najlepšie, keď prehrali v úvodnom kole na pôde Coventry City, v ďalších 22 zápasoch však zostali neporazení.

Vo februári sa dostali na čelo hráči Manchestru United po piatich výhrach v rade. Jednou z nich bolo aj víťazstvo na ihrisku Nottinghamu Forest, v ktorom zaznamenal striedajúci Ole Gunnar Solskjaer 4 presné zásahy za 14 minút. United vyhrali vysoko 8-1 a je to tak najvyššia výhra na ihrisku súpera v Premier League vôbec.

Red Devils neprehrali ani jeden zo zvyšných zápasov súťaže, avšak nezaháľali ani ich konkurenti. Chelsea i Arsenal prehrali už iba po jednom zápase, a boj o titul tak naberal na obrátkach. Nádejam Chelsea vystavil veľkú prekážku vyrovnávajúci gól Steva Guppyho v zápase s Leicestrom City, kým v tom istom kole remizoval aj Manchester United. Liverpool s ním uhral remízu 2-2, čo znamenalo ďalšie komplikácie pre vedúci tím tabuľky.

Všetko sa však zamotalo v predposlednom kole, kedy Gunners prehrali 0-1 v zápase s Leedsom po góle Hasselbainka z 87. minúty. No vyhrať nedokázal ani tím Sira Alexa Fergusona. United remizovali 0-0 s Blackburnom, ktorý štyri roky po zisku titulu zostúpil do Championship. V konečnom dôsledku to znamenalo, že do posledného kola šli s náskokom jedného bodu hráči celku z Manchestru.

Arsenal nastúpil na posledný zápas ligovej sezóny proti trápiacej sa Aston Ville a úlohu favorita potvrdil nepresvedčivým víťazstvom 1-0. Na Old Trafford pricestoval Tottenham a Arsenal potreboval, aby jeho mestský rival uchmatol adeptovi na titul aspoň bod.

Spurs sa dostali do vedenia vďaka Lesovi Ferdinandovi a pre Gunners vyzeralo všetko viac než nádejne, avšak, o vyrovnanie sa postaral po trefe z priameho kopu David Beckham. To nebolo zďaleka všetko, United dokázali dotiahnuť vydarenú sezónu do víťazného konca prostredníctvom gólu, o ktorý sa postaral pekným lobom Andrew Cole. Rázom bol scenár znovu prepísaný a vďaka napínavému obratu smeroval napokon titul na Old Trafford. United skončili so ziskom 79 bodov o jeden jediný pred Arsenalom. Chelsea zaostala za prvou priečkou o 4 body.

Ocenenie pre manažéra sezóny získal vďaka úspechu v Premier League Sir Alex Ferguson, ktorý postavil Manchester United do pozície najsilnejšieho anglického klubu v tom čase. Ako kľúčových sa ukázalo 18 gólov a 18 asistencií, ktoré si na svoje konto pripísal útočník Trinidadu a Tobago, Dwight Yorke. Jeho prestup sa ukázal ako veľmi vydarený ťah.

 


 

2011-12

Manchesterské derby. I tak by sa dal pomenovať šprint na ceste za titulom. Citizens v lete priviedli hviezdneho útočníka Argentíny, Sergia Agüera. Kanonier sa blysol dvomi gólmi hneď pri svojom debute proti nováčikovi zo Swansea. Výrazné posily získali aj ďalšie tímy. Juan Mata sa rýchlo usadil v Chelsea a Yohan Cabaye pomohol Newcastlu k sérií 10 zápasov bez prehry, čo znamenalo, že Magpies boli na 3. priečke.

Obom klubom z Manchestru sa vstup do súťaže taktiež podaril a vyhrali prvé 4 zápasy. Citizens zdolali Tottenham vysoko 5-1, kým Wayne Rooney hetrikom pomohol United k vysokej výhre 8-2 nad Arsenalom. Iniciatívnejší však boli zverenci Roberta Manciniho, manažéra City. Jeho tím stratil len štyri body v 14 kolách a strelecky sa presadil až 48krát. Prvá prehra prišla až v decembri, čo umožnilo mestskému rivalovi bodovo sa dotiahnuť.

Sir Alex Ferguson mal už v tom čase najhorší zápas sezóny za sebou. Pri domácej prehre 1-6 práve s Manchestrom City musel určite rozmýšľať, či jeho mužstvo vôbec má šancu s bohatým konkurentom bojovať o titul.

Na prelome roka bol dvojici z Manchestru najbližšie Tottenham, avšak keď Spurs 22. januára prehrali práve s Manchestrom City, boli z boja o titul prakticky vonku. O víťazný gól sa postaral v nadstavenom čase Mario Balotelli, ktorý premenil penaltu. Práve on hral výraznú úlohuaj v spomínanom derby na Old Trafford, kde vstrelil 2 zo 6 gólov svojho tímu.

Prvý, komu sa podarilo výraznejšie odpútať, bol Mancehster United. Pre Red Devils prišla séria ôsmich trojbodových ziskov v rade a rázom mali pred Manciniho výberom náskok 8 bodov. Všetko sa skompikovalo, keď United dvakrát prehrali. V jednom prípade sa o to postaral v mestskom derby stopér a kapitán City, Vincent Kompany. Ďalšie body stratili hráči červeného klubu po remíze 4-4 s Evertonom a Citizens sa tak dostali pred dovtedy vedúci tím tabuľky vďaka lepšiemu skóre.

Do posledného kola tak šli s väčšími šancami práve vedúci Citizens. Tých čakal zápas na domácom ihrisku s Queens Park Rangers, ktorý stále bojoval o záchranu. United cestovali na do Sunderlandu, ktorý sa nachádzal v strede tabuľky. Svoju časť zverenci Sira Alexa Fergusona zvládli. O jediný gól zápasu sa postaral Wayne Rooney.

Za tohto stavu by putoval titul na Old Trafford iba v prípade, že City by svoj zápas nezvládlo. Skóre zápasu na Etihad Stadium otvoril sviatočný strelec, Pablo Zabaleta. K dráme sa však schýlilo po dvoch góloch hostí, pod ktoré sa podpísal najskôr Jamie Mackie a následne aj Djibril Cisse. Záverečnú pasáž museli odohrať hráči QPR len v desiatich. Joey Barton totiž videl červenú kartu a nádeje City na titul stále žili. Museli však nepriaznivý vývoj zápasu otočiť.

Napriek početnej prevahe len málokto veril, že titul nie je stratený. Všetky sny však ožili v 92. minúte po góle Edina Džeka. Hralo sa už 94 minút, keď sa nadýchli hráči Manchestru City k poslednému útoku. K lopte sa dostal Sergio Agüero a po peknom prieniku medzi obranou súpera strhol víťazstvo na stranu svojho tímu. Podarilo sa mu to doslova posledným dotykom zápasu.

Kým fanúšikovia v bledomodrých dresoch prežívali ten najkrajší sen, Manchester United bol v šoku. City vďaka dvom gólom z nadstaveného času získalo svoj prvý titul v novodobej podobe Premier League, United prišli o titul majstra po najdramatickejšom priebehu, aký si anglický futbal pamätá.

 


 

Peter Židuliak

 

 

Sdílet článek s přáteli na Facebooku

Pokud jste narazili na chybu v článku, ohlašte ji na email redakce@premierleague.cz

Zpět na homepage Archiv aktualit Vytisknout
 

Diskuze - počet příspěvků (0)

PŘIDAT NÁZOR

Pro vložení příspěvku se musíte přihlásit.

Pokud nejste registrovaným uživatelem, můžete se zaregistrovat zde.

Anketa

Jak dopadne Anglie na probíhajícím evropském šampionátu?

 
38%
 
38%
 
12%
 
0%
 
12%

Starší ankety

Jsem:    

 

© 2000-2015

Premier
League.cz

Premier League.cz

Tým Premier League

redakce@premierleague.cz :: tiráž

REKLAMA

Prodej inzerce zajišťuje exklusivně společnost AdActive, s.r.o.

info@adactive.cz.cz, http://www.adactive.cz, +420 723 000 561
Reklamní plochy, inzerce a spolupráce (PDF)

Wikipedie

Užití nebo převzetí obsahu bez souhlasu provozovatele je zakázáno.

Premier League.cz využívá Football League Manager & VisionWebBuilder.

© Tým Premier League | Prodej inzerce exklusivně zajišťuje AdActive, s.r.o.

Přihlášení:           |  Zaregistrujte se

Facebook Twitter RSS